Prepáčte, ak nemáte chuť čítať články o niekoho vzťahoch, ale tento článok som musela napísať! Je to článok o mojom bývalom najlepšom kamarátovi. Ak teda nemáte záujem čítať tieto kecy, tak potočte koliečkom a tam určite nájdete niečo zaujímavejšie. :)
"Nenávidím seba bez teba..."
Už sa vám to stalo, že vás niekto opustil a vaše srdiečko ho stále ľúbilo? Určite áno. Je to ten neprekonateľný pocit, keď ho/ju chcete späť, keď ho/ju stále ľúbite a hovoríte si, že už nikdy nebude lepší/lepšia ako on/a.
Zvyčajne sa to po určitom čase zmení, nájdete nového/novú. Príde ďalšia láska a vy postupne zabúdate. No niekedy to tak nieje. Stále to cítite, aj pri ďalšej láske si vždy spomeniete na neho/ňu. Bolí to! Až príliš.
Keďže sa už 2 dni cítim totálne príšerne, tak dúfam, že aspoň toto mi pomôže. Poviem vám teda môj príbeh:
On! Môj najlepší kamarát. Chalan s najkrajšími očami, úžasný úsmevom, úžasnými perami... jednoducho dokonalý. Mali sme už svoje plány ako v lete budeme chodiť vonku, budeme spolu častejšie, povieme o sebe rodičom a všetko bude tak ako má byť.
Nepoznali sme sa dlho, ale bol pre mňa ako brat, hovorila som mu všetko, ale prišli dni, keď sme spolu vôbec neboli. Nechodili sme von, lebo sme nemali čas. On miloval futbal a aj keď som mala čas, tak vždy tam bol ten futbal! Nebývali sme od seba moc ďaleko, ale on nechcel, aby nás spolu niekto videl. Preto sme chodili stále na to isté miesto, na ktoré mám tie najúžasnejšie spomienky vo svojom živote.
Keďže sme spolu neboli vonku 2 týždne a ja som si nato nevedela zvyknúť, napísala som mu, že to nieje asi to pravé kamarátstvo a prestávam k nemu cítiť to, čo som cítila doteraz. Bola to veľká chyba, pretože v skutočnosti som ho milovala a stále ten cit rástol, ale ten deň bol pre mňa príšerný, mala som zlú náladu a hnevala som sa.
Na druhý deň som mu teda napísala, nech mi prepáči. Že to čo som písala včera bola blbosť. No on to tak už nebral a napísal mi, že je koniec. Plakala som fakt príšerne. On bol moje všetko, mala som chuť zabiť sa.
Postupne som na všetko však zabudla a prišiel druhý kamarát, ktorý mi povedal, že nemá zmysel sa trápiť. Keď som s ním však bola von, nemyslela som na nič iné ako na "bývalého naj kamoša". Nemala som náladu sa s ním baviť a keď som prišla domov, sadla som si na posteľ a išla na facebook. Keď som videla svietiť ikonu "web" pri mene "bývalého naj kamoša", zapla som náš chat a začala si ho čítať. Keď som došla k správe "Ľúbim ťa... :´(", ktorú som mu písala, keď som sa ospravedlňovala, bol to ten najhorší pocit... a keď som si prečítala to, čo mi odpísal: "Aj ja teba, ale je to ťažké!", tak som to nezvládla.
Toto som písala v prvom článku. Toto bol dôvod toho, prečo som začala písať blog. Chcela som sa toho pocitu, že on ma už neľúbi, navždy zbaviť! Ale nedá sa. Stále to cítim bez ohľadu nato, čo robím, s kým a kde som...
Stále mu chcem napísať ako mi na ňom strašne záleží a ako ho stále ľúbim, ale keď si uvedomím, že on mi môže odpísať hocičo, tak sa začnem báť a znova to celé, čo som chcela napísať, iba vymažem, zavriem okienko s chatom a mám chuť všetko nechať a ísť za ním... :(
"Nenávidím seba bez neho...", ale bojím sa mu to povedať!
Zuzka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára