"Zapojte sa aj vy!"

Ahojte!
 Rozhodla som sa, že sa vás pokúsim zapojiť do písania článkov. Keďže sa bohužiaľ cez blog nedá veľmi komunikovať, zvolila som teda ask.fm (http://ask.fm/Zuzikka)
Ako mi teda môžete pomôcť? Budem veľmi rada, ak mi napíšete, o čom by ste chceli mať ďalší článok. Keď sa rozhodnem písať článok, hodím na ask tému a nechám vám 24 hodín nato, aby ste napísali svoj názor na danú tému. Vaše názory potom zverejním na blogu spolu s článkom. Budem rada, ak sa zapojíte. :)
Zuzka.

Známky nie sú všetko

Keďže sa končí školský rok, rozhodla som sa, že napíšem niečo o škole. 

Väčšina ľudí sa mi neustále sťažuje, že majú zlé známky, že nevedia ako to povedať rodičom... Pozrite. Známky v našom živote nie sú všetko, známky nie sú vždy odrazom našich vedomostí. Niekedy jednoducho stresujeme, pomýlime sa... Keď sa vám na teste, na ktorý sme sa učili, objaví známka 3, tak asi nebudete najspokojnejší.
Avšak koľkokrát sa aj mne stalo, že som dostala z učiva, ktoré som sa drvila do polnoci zlú známku? Ale pokiaľ som si bola istá, že učivo ovládam, nerobila som si z toho ťažkú hlavu. Jednoducho to bol zlý deň.
Niekedy sa známky berú až príliš vážne. Hlavne u rodičov. Ale neberte si to tak. Jednoducho rodičom na nás záleží a chcú aby sme sa dobre učili, mali dobrú školu, vedeli sa o seba postarať a mali určité vedomosti. Rodičia chcú, aby na nás mohli byť hrdí.

Väčšina z nás chce mať dobré známky. Prečo? Aby sme mali dobré zamestnanie, dobrú vysokú školu, spokojných rodičov... Dnes je vzdelanie všetko. Na svete je miliarda ľudí, ktorí sú úspešní a v škole nemali fajn známky, ale mali niečo v hlave! Známka v škole nebola odrazom ich vedomostí.

Tak načo študujeme? Mám jednoznačnú odpoveď- vzdelanie je dnes všetko! Nemusíme však vedieť každú jednu vec.

Niekedy sa stretávam s názorom, že ak bol vo vašej rodine niekto (súrodenec, rodič...) v škole úspešný, mal úžasné známky... tak presne toto požaduje celá vaša rodina aj od vás. To je tá chyba.
Ale zamyslime sa... Ak je vzdelanie a vedomosti všetko, tak škola väčšinu z toho všetkého ničí! Ničí detskú predstavivosť, ničí to čo v nás je a núti nás sa sústrediť na chemické vzorce, preberanie dejín dopodrobna... Škola nás núti sústrediť svoju pozornosť na veci, ktoré pre nás nemajú hodnotu, ktoré v živote nechceme robiť a využijeme ich akurát tak na skúške (teste) a o pár dní ich zabudneme.

Koľkokrát ste sedeli pri knihách do noci? Mne samej sa stalo, že som sedela v izbe, pri lampe, prípadne som si svietila mobilom a určila sa fakty, príklady, dátumy... Polku z toho som si nikdy nezapamätala a druhú polku som zabudla 2 dni po teste.

Na vysoké školy chodíme, aby sme si splnili naše sny... Musíme! Dnes sa bez toho už nedá existovať, ale kto sa vám spýta na známku na vysvedčení na vysokej?! Nikto. Každý sa vás spýta či máte vysokú, či máte maturitu... Nespýtajú sa na vaše známky. Prečo? Lebo známky nie sú všetko!

Týmto všetkým som nechcela povedať, že škola je nanič a nič nám neprináša. Všetko čo chcem povedať je, že známka na konci roku nie je odrazom toho čo viete! Je odrazom šťastia v daný deň, keď píšete písomku alebo odpovedáte. Vzdelanie nie je o sedení nad knihami celé noci, nie je o spokojnosti vašich rodičov. Je o tom čo máte v hlave, čo ovládate!
Nájdete ľudí, ktorí prepadali celé roky a dnes sú z nich uznávaní matematici, spisovatelia, právnici... To je dôkaz toho, že známka na konci roku v škole nikdy nerozhoduje o tom, ako budete žiť a akí budete úspešní. V dnešnom svete je viac ciest, ako byť úspešný a vzdelaný! 

Zuzka. (PEACE)

Naše sny

K napísanie tohoto článku ma inšpirovala pesnička REVOLTA- Znáš ten pocit (https://www.youtube.com/watch?v=CAC8hnePoMI)  

Táto pesnička je podľa mňa naozaj jedna z najúžasnejších, pretože dáva zmysel! Jej text má podľa mňa obrovský význam. 

Každý z vás určite pozná pocit, keď nájde niečo čo ho baví a znamená to pre neho veľmi veľa. Avšak niekedy sú pred nami určité prekážky, ktoré musíme prekonať, ale niektorí z nás sa vzdajú a nie sú ochotní bojovať.

Dnes je na svete veľmi veľa vecí, ktoré ničia detské sny. Tak ako sa hovorí v pesničke- jsou to rodiče a učitelé, televize - ti hlavní ničitelé dětských snů, originality, dětských ideálů.

V dnešnom svete nám každý hovorí, čo máme robiť. Len prosím vás nenechajte ich, aby zmenili vaše sny a ciele. Choďte si za nimi.

Za svoje sny musí bojovať každý jeden z nás. Nikto nám ich nesplní, musíme si ich splniť sami.

V dnešnom svete je väčšina ľudí, ktorí robia to čo ich nebaví a boja sa ozvať sa, boja sa povedať čo chcú, čo cítia! Zmeňme to. Neotáčajte sa svojim snom, buďte odvážni a bojujte za seba a za svoj sen, ktorý máte!

Uvidíte, že vám to prinesie viac! Nebudete mať život, kedy budete sedieť v kancelárii. Budete mať život, kedy budete chcieť a budete šťastní! <3

"Nenávidím sa!"

V dnešnej dobe čoraz častejšie počúvam: "Nenávidím sa", "Chcem byť ako ona/on" alebo "Prečo som taká/taký?"...

 Milé dievčatá a chalani, ktorý so sebou nie sú spokojní a doslova sa nenávidia. Je na čase na sebe nájsť niečo pozitívne, uvedomiť si, že sme všetci originálni a na každom z nás je niečo pekné. Každý jeden z nás je jedinečný.


Či sme tučnejší, chudší, menší, väčší, či máme dobrú povahu alebo nie! Jednoducho každý je v niečom dobrý, len to v sebe treba nájsť a treba sa naučiť, milovať to.
Prestaňte sa nenávidieť a prestaňte chcieť byť niekým iným.

Nikto iný nieje taký výnimočný ako vy. Nikto iný nemá to čo vy! Ste úžasní.

Nikto nemá právo od vás niečo očakávať a za niečo vás obviňovať, pretože toto je váš život, vy máte právo slobodne sa rozhodovať a písať si svoj vlastný príbeh. 

Nikdy nenechajte nikoho, aby vám diktoval ako sa máte správať, ako máte vyzerať a čo máte robiť. 
Nikdy neľutujte, čo ste urobili. V tej chvíľke to bolo to, čo ste chceli. 

Nikdy sa nemeňte. 
Nikdy nepočúvajte tie reči, ktorými vás chcú ľudia ovplyvniť.

Nikdy sa na nič nehrajte a hlavne sa NIKDY nepovažujte za niečo menej ako ostatní.

Poďakovanie

Ahojte!
Týmto článkom sa chcem naozaj poďakovať všetkým, ktorí mi napísali na e-mail. Všetkým som odpísala! :) Som strašne rada, že sa vám môj blog páči. Neskutočne mi to zdvihlo náladu.
Veľa z vás písalo, že sa vám páči moja otvorenosť. Priznám sa, že som sa veľmi bála, že práve to ako otvorene píšem o mojom živote, bude hlúpe. Som preto naozaj nadšená, že to nieje až tak zlé a že ste si našli čas nato, aby ste mi napísali.
Najviac ma zaskočil e-mail, v ktorom som  si prečítala: "Mám rovnaké problémy ako ty a takto ich prekonávam." Som rada, že takýto spôsobom viem pomáhať aj iným!

V e-maili sa ma pár ľudí pýtalo na prekvapenie o ktorom som písala v článku "Kontakt". Ešte to nieje dokončené, ale ako náhle to všetko domyslím, tak to pridám. Článok o tom už je napísaný, ale ešte nieje pripravený na zverejnenie! :D

Jedinú vec, ktorú ste mi vyčítali, bol problém s hlasovaním na boku:

 

Tiež som si to všimla a snažím sa to vyriešiť, dúfam, že do zajtra to bude v poriadku. :)

Zuzka.

Chýba mi

Prepáčte, ak nemáte chuť čítať články o niekoho vzťahoch, ale tento článok som musela napísať! Je to článok o mojom bývalom najlepšom kamarátovi. Ak teda nemáte záujem čítať tieto kecy, tak potočte koliečkom a tam určite nájdete niečo zaujímavejšie. :)

"Nenávidím seba bez teba..."

Už sa vám to stalo, že vás niekto opustil a vaše srdiečko ho stále ľúbilo? Určite áno. Je to ten neprekonateľný pocit, keď ho/ju chcete späť, keď ho/ju stále ľúbite a hovoríte si, že už nikdy nebude lepší/lepšia ako on/a. 

Zvyčajne sa to po určitom čase zmení, nájdete nového/novú. Príde ďalšia láska a vy postupne zabúdate. No niekedy to tak nieje. Stále to cítite, aj pri ďalšej láske si vždy spomeniete na neho/ňu. Bolí to! Až príliš. 

Keďže sa už 2 dni cítim totálne príšerne, tak dúfam, že aspoň toto mi pomôže. Poviem vám teda môj príbeh:

On! Môj najlepší kamarát. Chalan s najkrajšími očami, úžasný úsmevom, úžasnými perami... jednoducho dokonalý. Mali sme už svoje plány ako v lete budeme chodiť vonku, budeme spolu častejšie, povieme o sebe rodičom a všetko bude tak ako má byť. 

Nepoznali sme sa dlho, ale bol pre mňa ako brat, hovorila som mu všetko, ale prišli dni, keď sme spolu vôbec neboli. Nechodili sme von, lebo sme nemali čas. On miloval futbal a aj keď som mala čas, tak vždy tam bol ten futbal! Nebývali sme od seba moc ďaleko, ale on nechcel, aby nás spolu niekto videl. Preto sme chodili stále na to isté miesto, na ktoré mám tie najúžasnejšie spomienky vo svojom živote. 

Keďže sme spolu neboli vonku 2 týždne a ja som si nato nevedela zvyknúť, napísala som mu, že to nieje asi to pravé kamarátstvo a prestávam k nemu cítiť to, čo som cítila doteraz. Bola to veľká chyba, pretože v skutočnosti som ho milovala a stále ten cit rástol, ale ten deň bol pre mňa príšerný, mala som zlú náladu a hnevala som sa. 

Na druhý deň som mu teda napísala, nech mi prepáči. Že to čo som písala včera bola blbosť. No on to tak už nebral a napísal mi, že je koniec. Plakala som fakt príšerne. On bol moje všetko, mala som chuť zabiť sa. 

Postupne som na všetko však zabudla a prišiel druhý kamarát, ktorý mi povedal, že nemá zmysel sa trápiť. Keď som s ním však bola von, nemyslela som na nič iné ako na "bývalého naj kamoša". Nemala som náladu sa s ním baviť a keď som prišla domov, sadla som si na posteľ a išla na facebook. Keď som videla svietiť ikonu "web" pri mene "bývalého naj kamoša", zapla som náš chat a začala si ho čítať. Keď som došla k správe "Ľúbim ťa... :´(", ktorú som mu písala, keď som sa ospravedlňovala,  bol to ten najhorší pocit... a keď som si prečítala to, čo mi odpísal: "Aj ja teba, ale je to ťažké!", tak som to nezvládla. 

Toto som písala v prvom článku. Toto bol dôvod toho, prečo som začala písať blog. Chcela som sa toho pocitu, že on ma už neľúbi, navždy zbaviť! Ale nedá sa. Stále to cítim bez ohľadu nato, čo robím, s kým a kde som...

Stále mu chcem napísať ako mi na ňom strašne záleží a ako ho stále ľúbim, ale keď si uvedomím, že on mi môže odpísať hocičo, tak sa začnem báť a znova to celé, čo som chcela napísať, iba vymažem, zavriem okienko s chatom a mám chuť všetko nechať a ísť za ním... :( 

"Nenávidím seba bez neho...", ale bojím sa mu to povedať!

Zuzka.

Pravé kamarátstvo?!

Ahojte!

"Dejiny sú viac naplnené príkladmi o vernosti psov viac ako o vernosti priateľov."

V dnešnom svete sa slovo pravé kamarátstvo používaš až príliš často. Ale priznajme si koľko je takých kamarátov, ktorý sa neohovárajú... Ohováranie je asi najčastejším problémom dneška. Všade naokolo počúvame, ako sa dievčatá nazývajú pravé kamarátky a pritom sa navzájom ohovárajú na každom rohu. Príde mi to naozaj príšerné. Treba sa trošku zamyslieť!

Doteraz som vo svojom živote zistila, že chalani sú omnoho lepší kamaráti ako dievčatá. Chalani sa nehádajú a ani neohovárajú až tak príliš ako baby. Priznajme si to! 

Je naozaj veľmi málo pravý kamarátstiev. Dnes som sa rozhodla napísať o mojej najlepšej kamarátke. Keďže viem, že si tento článok prečíta, tak dúfam, že sa jej bude páčiť.

Veľmi dlho som nepoznala pravé kamarátstvo. Mala som síce kamarátku, ktorá ma brala na výlety a boli sme spolu vonku veľmi často, ale myslím si, že pri pravých kamarátkach nemá byť jedna hlavou. Obe kamarátky majú byť rovnocenné.

 Potom ako som prišla na gymnázium, spoznala som Mišku. 

Ja a Mia

 Síce sme sa spolu prvý rok veľmi nebavili, ale po čase sme sa lepšie spoznali a dnes sme ako sestry. Často spolu trávime celé víkendy. Vieme o sebe všetko, všade spolu chodíme a je to veľmi zaujímavé, ale nikdy sme sa nepohádali tak, že by sme sa už spolu nebavili. Často sa hádame o naozajstných blbostiach, ale naša hádka sa končí v momente, keď sa začneme smiať. Myslím, že by takéto kamarátstva mali vznikať častejšie.

Je naozaj skvelé mať človeka, ktorému môžeš všetko povedať. Ktorý ti úprimne povie o všetkom a ktorý vie pochváliť.

Myslím si, že v kamarátstve je veľmi dôležitá aj určitá tolerancia. Treba tolerovať svoje chyby. Nehádajte sa prosím vás o všetkom! Nenechajte jednou hádkou rozbiť veľké priateľstvo! Jednoducho to vyriešte tým, že sa porozprávate a poviete si do očí, čo vám na sebe vadí! Iba tých pokladám za svojich priateľov, ktorí sú takí smelí, že náš upozornia na naše chyby. 

Týmto článkom som vás nechcela nejak morálne poučovať o kamarátstve. :) Chcela som jednoducho ukázať nato, že dnes je kamarátstvo najvzácnejšou vecou na svete! 

Zuzka

PS: toto je odkaz na blog mojej najlepšej kamarátky, budem rada, ak si ho pozriete a prečítate.
http://indeaner.blogspot.sk/

Kontakt

Ahojky!

Na e-mail mi prišla otázka od jednej milej baby, ktorá sa ma pýtala na kontakt na mňa. Rozhodla som sa, že napíšem tento krátky článok, ak by ste sa ma na niečo chceli spýtať, niečo mi odkázať a hlavne mi pomáhať pri tvorení ďalších článkov.

  Ask.fm: http://ask.fm/Zuzikka

Založila som si nový ask, na ktorom sa budem venovať hlavne blogu. Samozrejme sa ma môžete pýtať hocičo a rada odpoviem, ale väčšinou tam budem uverejňovať nápady, odkazy na nové články... Budem rada, ak sa ma na niečo spýtate a ak vyjadríte vašu spokojnosť (príp. nespokojnosť) s blogom.

Kľudne mi môžete napísať aj e-mail: cellarovaz9@gmail.com 

Už čoskoro:

Budem rada, ak sa zapojíte do tvorenia tohoto blogu spolu so mnou. Snažím sa vymyslieť niečo originálne a určite pritom budem potrebovať vašu pomoc. Už o pár dní vám to prezradí a dúfam, že sa vám tento nápad bude páčiť.

Chudá alebo tučná?

Ahojte!

V prvom rade sa vám chcem poďakovať za toľko zobrazení. Som veľmi rada, že si niekto zapol môj blog a prečítal si môj prvý článok. Tak dúfam, že vás zaujme aj tento.

Aký je dnešný ideál krásy?

Naozaj mi chcete povedať, že toto je ideál krásy? Tento svet je príšerný. Zamyslime sa nad tým. Každá z nás má vyzerať ako Barbie? Tak to je až príliš pochabé!

Aj ja poznám dievčatá, ktoré majú 15 rokov, vážia 40 kg a zabíjajú sa. Áno, musela som použiť tento výraz, pretože ak nič nejete alebo jete veľmi málo, pre váš organizmus to určite nieje dobré. Treba si uvedomiť, že týmto riskujete váš život! Naozaj chcete, aby ste v 25 (ak nie skôr) skončili niekde v nemocnici na prístrojoch s poruchami prímu potravy? A ste naozaj presvedčené, že sa chalanom páčia baby, ktoré keď objímajú, tak maj pocit, že objímajú seba! To určite nie! Rozhodla som sa spýtať 3 mojich kamarátov na ich názor:
1.) "Mne sa vôbec nepáčia vychrtlé dievčatá! Viac atraktívnejšie sú tie, ktoré mám aj začo chytiť."
2.) "Chudé dievčatá sú naozaj pekné, keď majú bikiny a sú sexi, ale ani jeden chalan sa neobzrie za chodiacou kostrou."
3.) "Aký je môj názor na príliš chudé baby??? Tak to je jednoduché! Radšej milo zaoblená ako príliš chudá!"

Som príliš tučná! :(



 Poznáte určite aj tie dievčatá, ktoré majú 15 rokov, vážia 60 kg a stále sa sťažujú na ich postavu. Ako sorry dievčatá, ale podľa môjho názoru je na čase byť k sebe menej kritická. To že si dáš raz za čas zmrzlinu alebo čokoládu ti určite nezaškodí! Veď aj to treba, ak je to v primeranom množstve.
A ak priberieš 1-2 kg nerob z toho nejakú obrovskú vedu. Stačí si ísť von zabehať alebo si večer zacvičiť a znova budeš fit.






STOP!Už to preháňaš.

Bohužiaľ aj to sa stáva! Obezita. Dnes jedna z najčastejších chorôb ako u detí, tak aj u starších. Niekedy by stačilo naozaj málo na zabránenie! Inak by som obezitu nazvala: "Pomalé zabíjanie!" Niekedy to už naozaj preháňame v jedení, nešportujeme a sedíme doma na zadku pred TV.
"Treba zmeniť jedálniček a začať viac športovať."- To sa ľahko povie. Niekedy to je naozaj ťažké splniť a preto potrebujeme pri takejto chorobe, ktorá nám ničí naše životy niekoho, kto nám podá pomocnú ruku a dovedie nás úspešne do cieľa!


Je mi úplne jasné, že v dnešnej dobe záleží na postave snáď každému. Viem, že ak nieste ako Barbie, tak nieste dosť dobrá. Ale treba pochopiť, že v živote nejde len o vašu postavu! Ide o vnútro, o vaše srdce!

Sama sa často trápim. Nemám rada to ako vyzerám, ale treba to začať riešiť: mením svoj jedálniček a začala som dokonca športovať. Nechcem vyzerať ako príťažlivá modelka, ale chcem si zachrániť život, ktorý si vďaka svojim návykom ničím. Sama sa považujem za stredný typ. K anorexii má však veľmi ďaleko a nikdy to ani nechcem skúsiť. Obezita ma naozaj straší a nechcem skončiť tak, že nebudem vedieť ani ísť po schodoch! Jednoducho sa chcem dostať na takú úroveň, aby som bola sama so sebou spokojná. :)

Zuzka.

Ako sa to všetko začalo?

Ahojte!

Naozaj som sa dlho rozhodovala, či má význam písať blog. Rozmýšľala som o výhodách, nevýhodách a o všetkom čo blogovanie prináša. Naozaj som sa nevedela rozhodnúť, ale dnes sa stalo niečo čo ma presvedčilo: Možno poznáte ten pocit, keď na niekoho už úplne zabudnete a odrazu vidíte napr. na facebooku, že je ten dotyčný človek prihlásený, zvažujete, či má význam mu napísať, zvažujete, čo vám povie a či tam nebude iba to hlúpe "Zobrazené"! Nakoniec si poviete a uvedomíte, že to naozaj nemá význam, iba by ste sa znova vrátili do toho kolobehu, kedy by ste sa cítili smutný a každý večer nemohli zaspať práve kvôli človeku, ktorý ani nevie, že existujete. Rozhodnete sa preto dať si do uší slúchadlá, zapnete si pomalú a smutnú pesničku, začnete točiť koliečkom na myške a prezerať si aké to bolo, keď ste ešte boli spolu. Potom sa vám začnú tlačiť slzy do očí, keď si spomeniete na ten pocit, že už to s ním/ňou nezažijete nikdy. Jediné čo v tej chvíli  potrebujete je niekoho, kto by vás vypočul, kto by vám povedal, že bude lepší/lepšia a že všetko bude znova také ako predtým! Potrebujete pomoc!... 

Presne toto sa mi dnes večer stalo a naozaj som nevládala, všetko ma bolelo, stekali mi slzy po tvári a nedokázala som sa už ani pozrieť na tú hlúpu obrazovku, na ktorej svietil ten chat, ktorý mi iba všetko pripomínal. Chcela som niekoho, komu by som mohla napísať a povedať mu všetko. Ale nikto koho som mala v priateľoch online, mi nebol tak blízky a nepoznal ma. Mala som potrebu to napísať na papier a nechať to ísť. Znova sa postaviť na nohy! Chcela som už konečne spať, ale jednoducho to nešlo. Postavila som sa z postele a išla si po papier. Príšerne sa mi triasli ruky a ako som sa postavila jednoducho som sa ešte viac rozplakala, sadla si na zem a plakala. Po 5 minútach som sa konečne postavila a utrela si slzy. Vtedy som si povedala, že to takto už ďalej nejde, musím s tým prestaň a musím sa vrátiť do normálu. Ale ako? Asi 2 hodiny som uvažovala ako sa dostať z tejto slepej uličky. Potom ma napadlo, že by nebolo zlé, začať robiť blog, možno to nebude úplne komunikácia s ľuďmi z môjho okolia, ale budú to ľudia, ktorí sú mi podobní. Zapla som teda počítač a posadila sa. 

Musím priznať, že som vôbec netušila aký názov mám dať tomuto blogu. Hľadala a skúšala som všeličo. A nakoniec ma napadlo "value". Toto slove v preklade z angličtiny znamená hodnota. Možno by bolo fajn, uvedomiť si pri čítaní týchto hlúpostí, čo tu píšem, že máme určité hodnoty a možno by bolo fajn vedieť, akú má pre nás hodnotu náš život, aby sme si ho viac vážili.

Sama veľmi dobre viem, že život je pre mňa ako váha. Raz sme dole a raz zas hore! Jednoducho to tak je u každého z náš! Možno sa teda vážne zamyslime, či sa treba trápiť takými ľuďmi, ktorí o nás vôbec nestoja! Načo budeme plakať pre tých, ktorý nám len hlúpo prikývnu a ďalej si nás ignorujú. 

Chcem, aby ste tomuto dali koniec! A týmto blogom vám teda chcem ukázať, že život nieje len tma! Raz sa predsa musí objaviť slniečko a úsmev na našej tváričke! :)

Zuzka.